Charakteristika postáv

Isména
Bola dcérou tébskeho kráľa Oidipa a jeho manželky Iokasty.

Isména je charakterový protiklad svojej staršej sestry Antigony. Je veľmi bojazlivá, plachá. Aj ona mala hlboký súcit s nešťastným osudom svojho brata Polyneika, ale zo strachu pred trestom ho odmietla pochovať. A to i napriek tomu, že si uvedomovala morálnosť a dôležitosť tohto činu.

„Veď ja to tiež mám v úcte, iba nie som schopná
konať proti vôli obce.“ 1

Cíti však, že je správne pochovať a uctiť si mŕtveho brata patričnými obradmi, ale spútava ju strach. Vie, že to, čo chce Antigona urobiť je milé bohom. Vo svojom vnútri prežíva obrovskú dilemu: konať podľa srdca alebo podľa zákonov? Je si vedomá svojho morálneho zlyhania.

„Nech mi mŕtvi v ríši tieňov
odpustia- no ja sa poddám presile a
budem poslúchať tých, ktorí vedú mesto.“ 2

Ľúbila oboch svojich bratov a takisto i svoju sestru. Preto sa ju snaží odhovoriť od odvážneho činu.

„Musíme si uvedomiť, že sme iba ženy,
ktorým neprislúcha sa biť sa s mužmi,
navyše ak máme dočinenia s vládou mocnejších.“ 3

Takýmito argumentmi sa Antigone znepáčila. Avšak neskôr, keď chce Kreón Antigonu zaživa pochovať, je pripravená postaviť sa za svoju sestru a pykať trest spolu s ňou.

„Som pripravená niesť svoj podiel viny.“ 4

Antigonu síce jej solidarita dojala, ale jej obeť odmietla.

„Vyvolila si si život a ja smrť.“ 5

Keď jej Antigona nedovolí, aby pykala s ňou, snaží sa ju zastať pred Kreontom. Chce ho uchlácholiť, aby Antigone trest odpustil.

„V žiali človek stráca rozum, pane,
aj ten získaný, aj v vrodený.“ 6

Kreón však neustúpi a Isména prichádza o sestru.
Isména je postava s kladnými vlastnosťami. V srdci cíti, čo je správne. Jej dušu i skutky však drží v okovách strach a nedovolí jej slobodne konať podľa srdca a svedomia. Napriek svojej epizodickosti ostáva hlboko v povedomí ľudí ako náprotivník k titulnej hrdinke tejto veľkolepej tragédie.

Antigona
Dcéra tébskeho kráľa Oidipa a jeho manželky a matky Iokasty, jedna z najväčších postáv gréckej mytológie a svetovej drámy.

Antigona je hrdinkou skutočne antickej veľkosti a ušľachtilosti. Už od začiatku môže čitateľ objaviť jej hlavné charakterové vlastnosti. Sú to nepochybne láska a cit pre rodinu. Smrť jej bratov Eteokla a Polyneika ju zdrvila. Oboch ľúbila, avšak len jednému boli dopriate pohrebné obrady podľa príkazov bohov. Staršiemu Polyneikovi boli odoprené, pretože tiahol proti svojej vlasti. Antigona ich však milovala oboch rovnako, na tento rozdiel nehľadela.

„Nieto medzi nimi rozdielu pred tvárou smrti.“ 7

Ukazuje nám, že nie je naším právom rozdeľovať ľudí na dobrých a zlých. Základom ľudského spolužitia je jednoznačne láska. Veď nie všetko, čo sa v našich očiach môže zdať zlé, skutočne aj zlé je. Hlavným posolstvom a naplnením života každého človeka je milovať svojich blížnych. Ani Antigona nechce robiť rozdiely medzi dobrom a zlom.

„Ja som prišla na svet milovať, nie nenávidieť.“ 8

V duchu tejto myšlienky sa rozhodla svojho brata aj napriek hrozbe pochovať. Uvedomovala si, že nad ňou neustále visí Damoklov meč. Vedela, 6e Kreón nechá zabiť každého, kto poruší zákaz a pochová mŕtve telo Polyneika. Antigona sa hrozby nebojí. Neverí, že by Kreontove zákony mohli byť dôležitejšie ako zákony bohov a ľudského svedomia.

„Nuž usudzovala som, že tvoj zákaz, vôľa smrteľníka,
nemá takú silu, aby rušil nepísané a neochvejné božie zákony.
Tie predsa nie sú dnešné ani včerajšie, tie platia od dôb,
kam nám pamäť nesiaha, a platia večne.“ 9

Je si vedomá, že za svoj hrdinský čin sa tu na zemi náležitého uznania nedočká. Naopak, za jej skutok lásky ju čaká smrť. Ani smrti sa však nebojí. Myslí si, že život človeka v neustálej bolesti aj tak nemá zmysel.

„Ak niekto žije v stálom utrpení ako ja,
smrť sa mu stáva vykúpením.“ 10

Vlastne sa už so svojím osudom zmierila, smrť prijíma vyrovnane.

„Moja duša patrí mŕtvym- dávno je už mŕtva.“ 11

Takto hrdinsky sa Antigona správa až do chvíle, keď príde k hrobke v ktorej má byť zaživa pochovaná. V chvíli, keď cíti, že nadišla jej posledná chvíľa, sa derie do popredia aj strach. Začína žalostiť, že v ta mladom veku už musí opustiť tento svet. Mrzí ju, že odchádza bez štipky súcitu a ľútosti.

„Bez sĺz a priateľov a svadobných piesní ma odvádzajú
do jamy hrobu a neľutuje nikto z nich mňa, úbohú, že
svetlo slnka mi vytrhnúť idú navždy z očí
v tejto hroznej chvíli!“ 12

Postava Antigony je nositeľkou mnohých kladných vlastností. Obetovala síce život, ale dosiahla víťazstvo. Je príkladom pre morálny život antickému aj dnešnému čitateľovi.

Kreón
Kreón, syn Menoikov, bol dvakrát kráľom v Tébach.

Po smrti svojho švagra Oidipa sa Kreón stal kráľom v Tébach. V krajine panoval ako krutovládca a tyran. Miloval a ctil si svoju krajinu, no niekedy až prehnane a posadnuto. Ľudí rozdeľoval na dobrých a zlých podľa toho, čo vykonali pre vlasť. Ten, kto bol nepriateľom štátu, sa automaticky stal aj jeho nepriateľom.

„Nemám v úcte toho, kto si váži priateľa viac ako vlasť.
Nech vševidúci Zeus dosvedčí, že nie som z tých, čo mlčia,
keď ich mestu hrozí pohroma, a že sa nikdy nemôže stať
mojím priateľom muž nepriateľskej vlasti.“ 13

Ďalej trpel mylnou predstavou, že panovník štátu je zároveň aj jeho vlastníkom. Myslel si, že jedine on je neomylný a vo všetkom má pravdu. Vynucoval si absolútnu poslušnosť vo všetkých smeroch.

„Koho si ľud zvolí, toho treba poslúchať tak v malých ako
veľkých veciach, v zlých tak ako v dobrých.“ 14

Zastával názor, že muži sú niečo viac ako ženy.

„Ak už podľahnúť, tak radšej mužovi.
Veď kto by túžil počuť, že je slabší ako žena.“ 15

Mnohí mu tvrdia ako sa mýli, ale on pre svoju prehnanú hrdosť a ctižiadosť si nepriznáva svoje chyby. Odmieta napraviť omyl napriek prosbám a prehováraniu ľudu i svojho syna Haimóna. Až hrozivá veštba Teiresia ho napokon prinútia napraviť svoj čin.

„Nuž dobre teda vedz, že slnko neopíše na nebesiach mnoho
kruhov, a už budeš musieť za tých mŕtvych platiť jedným
mŕtvym z vlastnej krvi.“ 16

Je už však neskoro niečo zmeniť. Kreón prichádza o syna i manželku. Vtedy začína byť zúfalý a túži zomrieť. Uvedomuje si svoje chyby a ľutuje svoje činy. Je už žiaľ neskoro.

Haimón
Syn tébskeho kráľa Kreonta a jeho ženy Eurydiky.

Haimón bol zasnúbený s Antigonou a veľmi ju ľúbil. Keď sa dozvedel, že jeho snúbenicu má byť zahubená, rozhodol sa porozprávať s otcom a vyhovoriť mu jeho plány. Rozhovor začína ako poslušný syn.

„Som, otče, tvoj. Máš dobré názory a nimi riadiš moje,
ja to vítam.“ 17

Keď si uvedomí, že jeho otec je bezhranične tvrdohlavý a arogantný vyostruje sa rozhovor medzi ním a jeho otcom do hádky. Kreón nemôže a ani nechce pochopiť názory svojho syna a poučiť sa z jeho rád len preto, že je mladší.

„Mám hádam v tomto veku chodiť
k nezrelému mladíkovi po rozum?“ 18

Haimón, vidiac otcovu zaslepenosť a pýchu odchádza za Antigonou. Nájde ju obesenú na vlastnom závoji a zdrvený jej smrťou si zo zúfalstva vezme život.

Teiresiás
Syn nymfy Charilly a jej manžela Euéra, slávny Tébsky veštec.

Úlohou múdreho veštca Teiresia bolo priviesť Kreonta k rozumu. Prichádza potom, čo bola Antigona odvedená do hrobky v sprievode mladého chlapca. Postava veštca Teiresia má silné charakterové vlastnosti ako rozvahu, pravdovravnosť, múdrosť a trpezlivosť.

„Nepamätám, hoci na hlave mi čierne vlasy dávno vystriedali
šediny, že by sa v jeho veštbách mestu našla lož.“ 19

Snaží sa presvedčiť Kreonta, aby napravil svoje chyby. Svojimi múdrymi a rukolapnými argumentmi, ako aj hroznou predpoveďou zabodával sťa lukostrelec šípy do vladárovho srdca. Presviedčal ho, aby prijal jeho radu.

„Ver, dobre radím, s dobrým úmyslom a prijať dobrú radu,
z ktorej plynie osoh, nie je hanba.“ 20

Aj keď múdry Teiresias dlho dohováral Kreontovi, ani jeho trpezlivosť nebola nekonečná. Keď videl, že napriek všetkým radám kráľ tvrdohlavo trval na svojich rozhodnutiach, odišiel s hrozným proroctvom. Ako každé iné, aj toto sa splnilo a znamenalo tragédiu pre kráľa i jeho rodinu.