Starogrécka kultúra

1. Literatúra
Prvé diela starogréckej literatúry, eposy „Ilias“ a „Odysea“, ktoré sa pripisujú slepému Homérovi, vychádzajú s epických piesní o hrdinoch a o historických udalostiach v minulosti. Doba ich vzniku bola určená na 8-7 storočie pred n.l. a doba konečnej redakcie na 7-6 storočie pred n.l. Námet oboch eposov čerpá z cyklu hrdinských povestí o Trójskej vojne, ktoré sa zachovali v tvorbe epických pevcov. Homérove eposy opisujú občinovú a rodovú spoločnosť a jej materiálnu kultúru, vojny a hospodárstvo, zvyky a kultové obrady, vojvodcov a ľud a vyzdvihujú epických hrdinov, vyjadrujúcich ducha rodového a kmeňového kolektívu, no sú už aj individuálne charakterizovaní (napr. Odyseus).
V 7-6 storočí pred n.l. sa stala hlavným literárnym druhom lyrika a utvoril sa v nej rad miestnych štýlov (napr. v Iónsku vznikla poučná elégia, výsmešný jamb). Veľký spoločenský význam mali okolo 6-5 storočia pred n.l. Pindarove piesne, ktoré povzbudzovali k občianskym cnostiam.
Grécka literatúra však najväčšmi rozkvitla za čias kultúrneho prvenstva Atén (5-4 storočie pred n.l.). Toto storočie je charakterizované rozvojom tragédie a komédie, t.j. literárnych žánrov, ktoré sú spojené s divadlom.
 
TRAGÉDIA
Nerozpráva len o náhodnej, ojedinelej udalosti. Takáto udalosť býva v tragédii zovšeobecnená. Tragici čerpali námety pre svoje diela spravidla z mytológie, ale niekedy aj z historických udalostí. Rozvoj tragického žánru je spojený s menami troch aténskych básnikov- Aischyla, Sofokla a Euripida.

KOMÉDIA
V porovnaní s tragédiami a satirickou drámou mala aténska komédia v 5 storočí pred n.l. vyhradenejší politický charakter a živo reagovala na politické udalosti. Zárodky tohto žánru sú obsiahnuté v dedinských slávnostných sprievodoch k pocte Dionýza, ktoré boli sprevádzané žartovaním a vtipkovaním. Na rozdiel od tragédie bol námet komédie výplodom fantázie, umeleckého výmyslu. Pre komédiu nie je predpísaná jednota miesta- dej sa rýchlo prenáša z mesta na dedinu alebo dokonca zo zeme na nebo. Z politických komédií sa nám zachovali jedine komédie Aristofana.

2. Divadlo v starom Grécku
Vznik a vývoj gréckej tragédie je úzko spätý s kultom Dionýza- boha plodnosti, úrody, vína a zábavy. V marci a apríli sa konali Dionýzie- hlavné slávnosti. S ich programu sa upravovala počiatočná forma gréckeho divadla.
Divadlo v Grécku sa hralo v odkrytom amfiteátri. Jeho základom boli svahy kopcov. Hľadisko bolo polkruhové, obsahovalo takmer 80 radov kamenných sedadiel. Zmestilo sa doň vyše 10 000 divákov. Druhou časťou divadla bola orkéstra- veľký kruh o priemere 10-15 m. V jej strede bol oltár pre obetovanie alevo výstupok pre herca. Účinkoval tu aj zbor. Treťou časťou budovy divadla bola skéna pred ktorou bolo samotné javisko prosktnion. Isté je, že na toto javisko herci vždy museli vychádzať z presne určeného miesta: kráľ sprava a posol ši cudzinec zľava.
Divadlo bolo dekorované veľkými maľovanými plátnami a bolo značne mechanizované. Malo pomocné pojazdné javisko, veľa druhov žeriavov, výťahy atď. To všetko slúžilo k znásobeniu celkového účinku na diváka.
Pri kostýmovaní zohrala dôležitú úlohu farba odevu. Purpurová či zelená boli znakom pompéznosti, zašpinený biely, čierny a hnedý odev charakterizoval ľudí v nešťastí. Na nohách nosili koturny- zvláštne vysoké topánky, ktoré vyvyšovali postavy. Masky pokrývali celú tvár a delili sa do mnohých kategórií. Ženské úlohy hrali muži. Spočiatku v gréckom divadle bol jeden herec a zbor, neskoršou reformou dvaja, traja.
Grécka dráma stojí na prahu vývinu svetovej dramatickej spisby. Vznik tragédie podmienili otrasy celej národnej štruktúry, ktorými Grécko okolo roku 500 pred n.l. prešlo.
Vlastný vývin gréckej tradície začína Aischylom, nazývaným otcom gréckej tradície.